Dominika Fischerová

Dominika Fischerová je študentka druhého ročníka priemyselného dizajnu.




Ako si sa dostala od lukostreľby, ktorej si sa venovala na základnej škole, k priemyselnému dizajnu?



K lukostreľbe som sa dostala úplnou náhodou cez sesternicu. Zdal sa mi to zaujímavý šport, tak som začala tiež. Zo začiatku ma to vážne bavilo, bolo to niečo nové a rada som tam chodila, no po čase ma trochu prestalo baviť dookola strieľať šesť šípov na terč, dúfať, že trafíte a či už hej, alebo nie, pôjdete zas len po ne a budete ich tam strieľať odznova. Tak som s tým sekla a dlho nič nerobila. Po nejakom čase som si začala vo voľnom čase čmárať. Už na začiatku ôsmej triedy so mnou otec začal riešiť strednú školu a moje záujmy, aby sme si čo najskôr vedeli predložiť alternatívy (má rád všetko naplánované smile ). Keďže som rada kreslila a zároveň dokázala myslieť prakticky, pri hľadaní ma najviac zaujal priemyselný dizajn, ktorý aktuálne študujem.

Téma, ktorej ste sa naposledy na odbore venovali, bola
„ruka“. Nie je to hlúposť? Načo je dobré zaoberať sa niečím, čo je samozrejmé a čo predsa dôverne poznáme?


Keď sme si predstavili, že sa budeme celý polrok zaoberať hlavne témou ruky, tiež sme mali so spolužiakmi na začiatku pochybnosti. Avšak tým, že sme ju študovali zo všetkých rôznych uhlov, ktoré sme aktuálne schopní na primeranej úrovni spracovať, naučili sme sa vnímať, chápať a pristupovať k veciam inak, komplexnejšie. Teda aspoň ja. Až keď sa do niečoho takéhoto pustíte, zistíte, že to, čo sa môže zdať úplne zrejmé, takým v skutočnosti nemusí byť. Zaujímavé je aj to, že každý človek chápe a vníma veci trochu inak, preto aj na rovnakú tému nespravili ani len dvaja ľudia niečo rovnaké. Prišla som na to, že až keď niečo poznám dokonale, môžem prísť na niečo nové. Myslím, že je to dosť podstatný krok v tvorbe dizajnérov a umelcov. Nachádzať nové veci…

Cez uvažovanie o ruke som sa počas polroka navyše dostala ďalej, k téme súdržnosti a komunity, ktorou som sa zaoberala vo svojej inštalácii VLNA. Každá jedna zo 108 štylizácií rúk, ktoré tvoria inštaláciu, reprezentuje človeka. Jedna ruka, jedna osoba. Sú na nich otlačky prstov ako symboly jedinečnosti, no zároveň rovnocennosti ľudí. Abstrahované štylizácie rúk v podobe zohnutých papierových kúskov sú rozmiestnené do tvaru vlny. Na jednej strane sú jednotlivé modely bližšie pri sebe a ich rozloženie v priestore je súmernejšie a celistvejšie. Postupným prechodom k druhej strane inštalácie sú modely rúk čoraz menej usporiadané a navzájom vzdialenejšie. Tak ako je to so vzťahmi v komunitách. Čím viac držia ľudia pri sebe, tým je ich spoločná sila väčšia, pôsobia istejšie, dokonalejšie. Naopak, čím sú vzťahy slabšie, tým viac sa komunita triešti a slabne.

Aký máš ako dizajnérka vzťah k voľnému výtvarnému
umeniu, k voľnej tvorbe?


Oboje smery si veľmi cením, no aktuálne sa mi zdá, že ako priemyselná dizajnérka mám väčšiu šancu nájsť si dobré zamestnanie. Chcela by som pracovať v nejakej firme, do ktorej môžem prinášať nové myšlienky a umenie robiť popritom. Nemám pocit, že by mi v živote stačilo a neustále ma bavilo venovať sa iba voľnej tvorbe, iba umeniu.

Čomu sa venuješ vo voľnom čase?


Vzdelávam sa, tvorím, maľujem, alebo ho trávim s kamarátmi ako asi každý. Okrem toho mám dvojročného brata, ktorý si vyžaduje veľa pozornosti a energie, takže sa s ním snažím rodičom pomôcť.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.