Katarína Poliačiková - Ministerstvo malých radostí

​

Ministerstvo malých radostí / Ministry of Small Pleasures
Vernisáž: 2. 5. 2024, 12:00 & 18:00

Kurátorka: Lucia Gavulová
Trvanie výstavy: 2. 5. – 23. 5. 2024

Galéria Sumec, Škola dizajnu
Ivanská cesta 21, Bratislava
www.galeriasumec.sk

MINISTERSTVO MALÝCH RADOSTÍ / MINISTRY OF SMALL PLEASURES

Radosť ako citová atmosféra je motívom v umení podobne frekventovaným, ako láska. Každý autor/autorka pristupuje k jej poňatiu po svojom. Ak siahneme po príklad z hudobného sveta, Beethovenova Deviata symfónia, ktorej štvrtá časť je známa pod názvom Óda na radosť je podaná burácajúcim, strhujúcim spôsobom, navodzujúcim intenzívne zimomriavky, kým v opere Orfeus a Euridika od Christopha Willibalda Glucka je poňatie a prevedenie pocitov radosti pokojné, priam hĺbavé. Prežívanie tejto emócie a podoby toho, čo nám ju spôsobuje sú nekonečne rôznorodé. Na výstave Ministerstvo malých radostí v Galérii Sumec sa tejto problematike venuje Katarína Poliačiková.

Hedonia a eudaimonia predstavujú dva koncepty šťastia, ktoré v rámci klasickej helénskej filozofie definoval Aristoteles. Hedonia označuje šťastie v zmysle potešenia, eudaimonia šťastie v zmysle osobného naplnenia. Mnoho bádateľov predpokladá, že spokojnosť je merateľná komfortom a materiálnymi podmienkami. Početné výskumy o nej sa zameriavajú na spoločenské a národné aspekty, analyzujú rôzne podmienky, ktoré majú na pocit spokojnosti populácie vysokú mieru vplyvu. Zmienené smerovania vedeckého sveta predpokladajú hedonickejší pohľad na spokojnosť. Podľa Aristotela je ale šťastie rovnako dostupné všetkým ľuďom bez rozdielu, bez ohľadu na ich socio-ekonomické okolnosti. Spokojnosť a šťastie preňho predstavuje bytie najlepšej verzie samého seba, prikláňa sa teda skôr k eudaimonickému ponímaniu fenoménu. Katarína Poliačiková rozvíja v projekte koncept hedonie, v zmysle potešenia, radosti, jednoduchého šťastia – subjektívneho stavu cítenia sa dobre v danej chvíli, v okamihu spontánnej radosti zo situácie. Poukazuje na to, že okrem konkrétnych vecí nám spokojnosť prinášajú aj súhry okamihov a činností bez čisto materiálneho základu, ako je napríklad prosté zabalenie sa po sprche do čerstvo vypratej osušky, či načúvanie tlkotu srdca ľúbenej osoby pri objatí. Radosť a pocit z jej zažívania nás de-facto motivujú k takmer všetkému nášmu konaniu a sú esenciálnou ingredienciou kvalitne tráveného času. Jedlo, film, kniha, prechádzka po pláži, či obdarúvanie nie sú „dobré“, ak pri nich zároveň nezažívame pocity spokojnosti, radosti. Spokojnosť je „meradlom“ dobrého života, dobrého bytia. To, čo Cicero označoval summum bonum – najväčšou hodnotou zo všetkých.

Dá sa to však aj obrátiť? Keď je spokojnosť merateľným ukazovateľom dobrého života, jestvujú aj objektívne meradlá spokojnosti a šťastia? Je možné šťastie, radosť, spokojnosť, ako ťažko definovateľné a rôznorodé termíny zmerať? Je možné ich kvantifikovať, zdokumentovať? Žijeme dobu, v ktorej je všetko kvantifikovateľné, všetko má parametre, na základe ktorých je možné vyhodnocovať, tvoriť ratingy, budovať symbolický kapitál, preklápať ľudské aktivity a ich dopady do číselných hodnôt. Katarína Poliačiková, ktorej pracovnou metódou je napríklad aj pozorovanie a motiváciou zvedavosť, ktorá inklinuje k práci s textom, nakoľko sa popri vizuálnom umení venuje aj spisovateľstvu, oslovila okruh rôznorodej vzorky svojich známych, k čomu rovnako tak vyzvala aj kurátorku výstavy, s jednoduchou požiadavkou – aby maximálne piatimi slovami opísali situáciu, pri ktorej cítia uspokojenie a šťastie. Od jednotlivých oslovených zozbierala množstvo verbálnych opisov takýchto momentov, celý „cloud radosti“. Na výstavu v Galérii Sumec vybrala osemdesiat z nich. Dopĺňa ich o dve desiatky analógových fotografií, na ktorých zvečňuje radostné chvíle svojou optikou. Zväčša bez prítomnosti človeka na vyobrazených výjavoch (maximálne fragmentu tela) zachytávajú niečo neuchopiteľné, chvejúce sa v ovzduší, tvoriace plnosť atmosféry, napätie, duševné iskrenie. Navodzuje priam zmyslové potešenie z tušenej vône mora, vlhkej kúpeľne po očistnom kúpeli, osamelej košele, zavesenej na ramienku vo svetle súmraku či rozohriateho dreva dosky stola v kuchyni počas letného dňa. Tieto chvíle, slovné a vizuálne a ich reálne prežívanie vytvárajú naše paralelné alternatívne svety zvedomeného bezpečia a komfortu, sú ozdravujúce, pohládzajúce, dodávajúce nášmu prežívaniu hlboko osobnú rovinu kvality. Zjemňujú ostré hrany nie vždy príjemnej každodennosti a zas a znova nás posilňujú v rámci žitia v čoraz komplikovanejších časoch. Pomáhajú nám sa z nich na krátke momenty, záblesky sekúnd vymaňovať a zároveň byť vytrvalo naďalej ich súčasťou.

Slovné opisy pocitov radosti, ktoré autorka pred výstavou zhromažďovala, vytlačila rovnakým fontom na unifikovaný formát A2 a zoradila do technicky čistých rovných línií na stene, do radov pod sebou. Strohosť inštalácie má evokovať jednak niečo, čo si predstavíme pod pojmom „kvantifikovateľné“ alebo „merateľné“, na druhej strane niečo, čo súvisí s úradníckou platformou, ktorá zhromažďuje dokumentáciu, tvorí archívy, vecne pracuje s dátami. Emócie vtesnáva do slov a slová do pomyselných ministerských kartoték. Vedome vynecháme paralelu s konotáciami k pejoratívnym nánosom označenia politického úradu v súčasnosti, pretože o to v rámci projektu až tak nejde. Skôr o evokovanie zdanlivej inštitúcie, ktorá má na starosti zhromažďovanie údajov a starostlivosť o ne v pozitívnom, feministickom zmysle. V niektorých prípadoch vrcholne osobné až intímne vyjadrenia sú v ostrom kontraste s ich pragmatickým formálnym poňatím; Poliačiková prostredníctvom formy zbavuje myseľ diváctva akejkoľvek inej záťaže či rozptýlenia, aby cez vnem písaného slova naplno precítilo obsah zdelení. Afektívna podstata slastnej reakcie je silnejšia a spontánnejšia, ako vedomý pocit. Prístup autorky je jedinečný v tom, že práve tento afektívny typ reakcie u respondentstva zvedomila, a to cez jej prepis do slov, respondentmi a respondentkami samotnými.

Návšteva výstavy a každodenný pohyb študentstva a pedagogického kolektívu v priestoroch, kde je inštalovaná môže podnietiť myšlienky na situácie a okamihy osobnej spokojnosti ďalších jednotlivcov, čím sa jej odkaz bude šíriť ďalej v mentálnej rovine. Pokračovaním projektu bude publikácia, keďže nie všetky dosiaľ zozbierané vyjadrenia sa podarilo vtesnať na stenu galérie.

Lucia Gavulová

/

Katarína Poliačiková je absolventka VŠVU a umelkyňa pracujúca na poli vizuálneho umenia a literatúry. Vo svojej multimediálnej praxi využíva predovšetkým fotografiu, video, text a performance. Zaujímajú ju rôzne spôsoby rozprávania príbehov, skúmanie nuáns každodennosti, pamäti, zraniteľnosti a toho, čo nás v spodnej vrstve prepája.
Dôležitou súčasťou autorkinej praxe je text a knižná tvorba. V roku 2019 vydala autorskú publikáciu s názvom Skipping School, Learning the Fire of Things a v roku 2021 Soft Boiled, zbierku osobných esejí a fotografií vychádzajúcich z rovnomenného newslettra.
V roku 2021 vytvorila autorskú knihu s názvom DEŇ, ktorá vznikla k 60. výročiu Galérie Mesta Bratislavy. Jej kniha DYM – V tomto meste sa tak dobre túži po iných, ktorú vydali na jeseň 2023 Čierne diery, získala ocenenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Od roku 2020 spolupracuje s pohybovou umelkyňou Evou Priečkovou na tvorbe site-specific performancií.
Katarína Poliačiková sa zúčastnila mnohých rezidenčných programov v Európe a USA, vrátane Futura Center for Contemporary Art v Prahe, Zamek Ujazdowski vo Varšave, Residency Unlimited v NYC alebo AiR 351 v Portugalsku. Svoje diela vystavovala na rôznych samostatných výstavách, napríklad v Jiri Svestka Gallery v Prahe a Berlíne, Open Source Gallery v New Yorku, či Prírodovednom múzeu v Lisabone.

Výstava Kataríny Poliačikovej v Galérii Sumec je priestorom textového a obrazového uchopenia radosti. Na jednom mieste koncentruje stovky drobných slovných vyjadrení anonymných zdieľajúcich a niekoľko autorských fotografií, ktoré tieto stavy prchavej, ale intenzívnej eufórie v ľuďoch vyvolávajú. Nie sú fixované na materiálny pôžitok; sú to opisy obyčajných úkonov, okamihov, či konania. Bytie je zdanlivo plné prostých potešení a potenciál zažívať ich je za každých okolností v nás a s nami. V preciťovaní láskavých chvíľ duševného pohladenia sme minimalistickí a nepotrebujeme veľa. Pomedzi slová sa na výstavných plochách stien kde-tu prepletú aj zmienené vizuálne kódy – analógové zábery jednoduchých momentov, priestorov, situácií, v ktorých hrajú dôležitú úlohu svetlo, detail či štruktúra. Katarína Poliačiková, vytrvalá a vášnivá propagátorka malých radostí, cez ne fotograficky opisuje neopísateľné, zobrazuje nezobraziteľné a cizeluje tak esenciu jedného fiktívneho, ale v participácii rôznej vzorky reálnych ľudí výpovedného ministerstva radostí.

/

Výstavný program Galérie Sumec v roku 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. FPU je hlavným partnerom projektu.